"Člověk by se měl podobat mistrovi,
který tráví celý život rozjímáním na vrcholu vysoké hory
a je hluboce vděčný za to, že je toho schopen.
Bez takové vděčnosti by vše, co konáme, ztratilo zmysl"
(Cesta čaje, mysl čaje - Sóšicu Sen XV)
Čajová ceremónia je mojou láskou,
mojím umením,
mojím spoločníkom,
mojou vášňou,
mojím každodenným ranným rituálom.
Všetkými mojimi zmyslami vnímam akt čajového rituálu. Najprv zahrievam čajové riadiky vriacou vodou a pozorujem pomalé stúpanie pary, ktorej molekuly ožiaruje mihotanie sviečky alebo úsvit ranného slnka. Ako prelievam horúcu vodu z riadiku do riadiku započúvam sa do jej ranného nôtenia. Položím dlaň na čajovú konvičku a užívam si cez dotyk jej oblý tvar a príjemnú hrejivosť. Potom voniam ešte suchý čaj z čajovej dózy, neskôr sa rozplývam nad omamnou vôňou, do ktorej sa rozvinie v nahriatej konvičke pred zaliatím, neskôr si vychutnávam úplne inú vôňu toho istého čaju už zaliatím premeneného na tekutinu z čajového voniatka a nakoniec prehltnutím a náhlym vyfúknutím vzduchu cez nos ho opäť zavoniam, tentokrát z útrob môjho tela a vzápätí jeho sladkastá chuť rozkvitne na mojom jazyku.
Čo milujem na čajovej ceremónií, je jej bezčasovosť, keď sa v spoločnosti čaju ponáram do rozjímania, písania či čítania, pozorovania a jednoduchého bytia. Možno jediným meradlom času je môj teplomer, ktorý stráži tú správnu teplotu vody pre fantastický nálev. Keď naňho mrknem od mojej poézie, dá mi vedieť koľko stupňov celzia mám ešte na dočítanie básne. Dobrodružné je, že zakaždým rovnaký počet stupňov, o ktoré by sa mala voda ešte schladiť, trvá vždy inú dĺžku času, záleží to od teploty priestoru, kde čaj pijem.
Čaj mi okrem príjemnej chuti prináša upokojenie, stíšenie, oddych a načerpanie. Najčastejšie ho pijem sama v rámci mojej svojbytnej pevnosti, kde mi spoločnosť robia len Momo (naša čierna mačka) a Buddha, ale rada sa oň delím aj s mojím milým - vtedy ho pijeme najčastejšie v lese, alebo organizujem čajové obrady pre menšiu spoločnosť.
